také čosi

To vám bolo tak. Deň začal ako každý iný. Doma mám iba mladšiu dcéru (to je tá čo mala byť chlapec), leto a traumatologia-pomoc ktorá každý deň chodí von s kamarátkou. Korčuľovať sa a neviem(alebo radšej nechcem vedieť) čo ešte . Tá kamarátka príde k  nám, tu sa väčšinou prezuje do korčulí, občas si u nás nechá tašku, občas korčule, občas mobil a kľúče... Proste program je pestrý. Včera som sedela v kuchyni a vykeciavala sa s priateľkou, takže netuším čo sa dialo na chodbe a v iných miestnostiach nášho bytu. Premávku tam riadil manžel, ktorý zároveň upratoval na vrchu skrine kde ja nedočiahnem. A veci potom odnášal do pivnice, garáže a žiaľ aj do kontajnéra.

Deň sa blížil k svojmu koncu, vrátila sa aj dcéra s kamarátkou. Dožadovali sa Ivonkiných korčulí v akejsi taške. Panika. Ja som o ničom nevedela. Tvrdila som že ocko vie. Ocko trval na tom že tiež nevie. Panika. Hádka. Opäť panika- veď on dnes upratoval. Ivonka už musela domov, tak šla. A my tiež. Každý iným smerom- podľa pridelenej konkrétnej úlohy: dcéra prehľadá byt, manžel pivnicu a garáž, mne ostali na starosť kontajnéry.

Deň krásny, konečne je po daždi, ľudia sedia na balkóne a vdychujú schladený vzduch.  "DVOR TV" dáva dobrý program. Suseda v žltých domácich šatách s obrým papagájom na hrudi a zúrivým výrazom v tvári nazerá do kontajnérov. Tvári sa prekvapene- kontajnére ráno vynášali a keďže suseda s papagájom na hrudi nevyrástla nejako extra, nedovidela na dno. Tak musela poskočiť, poprípade stúpiť na stupienok hneď vedľa kolieska a tak nazerať. Občas tá suseda sa aj nahla do kontajnéra a nadvihla nejakú tú Tesco tašku.... Potom sa zjavil chlap- evidentne patril k susede s papagájom, lebo si vymenili zopár slov (ich obsah poznám iba ja- akože ta našiel si ? ta našla si ? nie .. ta do ktorého kontajnéra si hádzal? ta sa nepamätám....) a následne tento chlap - našťastie vysoký- tiež nazeral do kontajnérov.... Potom sa skormútení pobrali domov.

Verím že susedov bavil náš program, lebo keď sme šli pod balkónmi bolo ich tam dosť a záhadne boli ticho. A robili sa že nepozerajú na nás....

No a záver tohto krásneho dňa bol šokujúci - prídeme domov , opäť hádka. Ja som nič nevidela, ja som nikde nič nedal... Tak sme sa vrhli na dcéru- ty si dávala tú tašku, spomeň si kde, rozmýšľaj.... ty jej kúpiš korčule nie my.... Toto asi zabralo- dcére sa rozjasnila tvár- musím volať Ivonke, veď my sme dnes nemali korčule.     Nastalo ticho. Zo mňa vyšlo niečo ako: zopakuj to? A ona to naozaj zopakovala. Naozaj dnes vôbec Ivonka u nás nič nenechala, to včera a predvčerom....

Dcéra volala, ja som ukľudňovala manžela, ktorý sa chytal za hrudník a tváril sa že práve v tejto chvíli dostal infarkt a nemieni s ním bojovať, bude rád ak sa jeho život skončí práve v tejto chvíli.... A tak sme sa v záujem ochrany verejného zdravia rozhodli nevenovať tejto problematike viac, dcéra z toho vyviazla vcelku dobre. teraz je pre zmenu u kamarátky ona, verím že presvedčia chudák Ivonkinu babku že si tam zložila bicykel. či slona.....