také čosi

Aby ste boli trocha v obraze- posledné roky som učila na rómskej škole. Veľmi sa k tomu nechcem vyjadrovať- samozrejme aj v tejto práci sa dá nájsť nejaké to naplnenie, ale celé je to o inom. Raz vám určite napíšem nejaké pikošky ( už len ospravedlnenky stáli za to), ale teraz som v štádiu zabudnúť.

Práve som nastúpila na milú, malú vidiecku školu, kde je všetko úplne naopak. Vedenie nešikanuje- kolektív pomáha a podporuje sa, deti nemajú vši ani blchy , ale zato majú pomôcky (neuveriteľné), tašky ( neskutočné) a barle. Tie má vlastne iba jeden- veľmi milý prváčik. Chudák, má zlomenú nohu a smolu. Už len preto, že má 2 barle, triedu na poschodí a toalety na prízemí. A možno mám smolu ja.... Tak tento milý prváčik bol druhý deň dosť dlho uplakaný, a keďže učím v málotriedke a prváci sú spojení so štvrtákmi, je to pre nich viacnásobný stres. Aj pre mňa, ale to v tejto chvíli nie je dôležité.

No a tento malý milý chlapček si tak poplačkával chvíľu, nakoniec sa osmelil a pošepkal mi že potrebuje na WC a nevie zísť po schodoch. Tak zlatý môj doškintal s barličkami ku schodom, tam som využila šancu čo mi ponúka táto škola grátis- posilňovňu- zniesla som ho po schodoch a poverila štvrtáka nech ho odprevadí do taolety a pomôže mu tam. Aj pomohol, ale nevaroval. Totiž stalo sa to, že ten prváčik mal opasok, fungovanie ktorého som nepochopila celý deň a podľa mňa ani ten malý šikmooký Haveng Tyuing čo ho dával dokopy kdesi za krajec chleba nevie ako funguje, no tak ten štvrták mu ten opasok nejako uvoľnil ale nevedel ho dať do pôvodného stavu.

Vyšli z taoalety, ja som ich čakala pri schodoch. Malý milý prváčik si poskakoval s barličkami, nefungujúci opasok naozaj nefungoval, nohavice mu začali padať. Tak chudáčik si začal pridržiavať nohavice, no nedokázal ovládať barle. Tak potom pustil barle, vytiahol si nohavice. Štvrták barle zdvihol, podal. Prvák urobil tri vrabčie skoky, pustil barle, potiahol nohavice, štvrták podal brale, prvák urobil tri.... A pani učiteľka? Pripečená sa usmievala ako mesiačik a celé to sledovala, pokiaľ nedošli k nej. Potom využila kupón- fittnes zdarma po schodoch, položila činky a ďalej nechala opakovať scénku "kroky- gate- barle- vrabec" až po triedu. A dokonca jej to pripadalo milé.

Potom som prišla domov a rozmýšľala som nad tým, aká som ja "sviňa" , že som nechala malého trápiť sa. Tak aby bolo jasné- malý sa vôbec netváril nešťastne a to mi dodávalo silu. Veď on bol celý šťastný že bez hanby som ho dostala na potrebu, tie padajúce date bral ako fakt a vedel sa s tým vyrovnať. Proste- potom mi svitlo, že pre mňa bolo asi najdôležitejšie, že malý prestal plakať, že som sa ho mohla dotknúť ( keby som pred rokom vzala žiaka na ruky- och dig móre, tote pušumy=blchy), a že bol taký milý, nefrflal a nehrešil- proste radosť z radosti potlačil pud pomáhať. Chvíľu som si to vyčítala, ale potom som pochopila, že v predošlej práci som nemala žiadne maličkosti ktoré by mi spestrili deň.

A ponaučenie? Každé zlo je na niečo dobré- v mojom prípade sa dokážem tešiť z maličkostí, všetko mi pripadá milé... Alebo predsa to nebolo až také milé a mala som pomôcť?!?